HAVANA
Havana sa prebúdzala do tmy. Vietor ktorý sprevádzal proti svetu sa vzpierajúce vlny Atlantiku až k pobrežiu prenikal do bočných uličiek a oblaky ktoré celý deň z úctivej diaľky obzerali majáky havanských prístavov sa rútili centrom akoby pre ne neexistoval zajtrajšok. Všade vládlo kritické ticho, príroda už nemala mestu čo povedať. Vážny nedostatok slov vo viaznucom dialógu z času na čas prerušilo búšenie vĺn na pobrežie či motorový zvuk po bulvári uháňajúceho auta. Toto prázdno, predzvesť apokalypsy, skazy ľudstva hľadalo výplň ktorá by zacelila voľný článok medzi dvoma paralelnými ale zároveň tak odlišnými svetmi. Jediné čo v túto chvíľu narúšalo harmóniu večera bol on. Sýtozelený lístok, tak slobodne sa vznášajúci nad hranicou medzi oceánom a pevninou. Práve abstraktnosť jediného slova, slova sloboda ho dostala na miesto kde púť ukončil. Na vrchol aj na dno, priniesla mu slávu aj zabudnutie.
Zatiaľ čo list pomaly končil svoju cestu, neustále padal a blížil sa k zemi v jednej zo skromných uličiek predmestia život ešte stále žil. Zvuky škrípajúceho pomaly sa zatvárajúceho okna ktoré jemne prebehli celú molovú stupnicu prebúdzali v náhliacich sa Kubáncoch pod oknami nutkanie k zahraniu emotívneho pre nich tak typického bolera. Príroda však stála aj proti nim vlastnej kultúre. Rýchlokráčajúci postarší pán s briadkou so skrčenými novinami v rukách, či matka ktorá ťahala do dverí uplakaného syna so zalepenou futbalovou loptou, to bol súčasný dynamický pohľad do inak kľudného priestoru medzi dvoma radmi časom poznačených budov.
Atmosféru kontrastne dopĺňala štvorica osemdesiatnikov s vyblednutými kartami v prácou poznačených rukách ktorá sedela pri starom z bokov obhryzenom stole. Zo zamrežovaného okna nad nimi sa do nekonečna ulice rozliehal zvuk piána hrajúci lahodne harmonické tóny Dos Gardenias. Pomalé a roztrasené pohyby rúk vykladajúcich na stôl karty až nútili pozrieť sa vyžšie. Štíhle ruky vystupovali do úzkych ramien a z nich sa vyvyšovala zvráskavená tvár. Z týchto spoločných znakov vystupovala do popredia jedna do očí bijúca odlišnosť. Jeden z nich mal namiesto pre starú generáciu vyhrievajúcu sa na prechádzkach Havanou tak typického vyťahaného tielka bez rukávov a pestrofarebných krátkych nohavíc na sebe decentný čierny oblek, tmavé nohavice a namiesto drevenej paličky rozpadávajúce sa páskou obmotané puzdro na gitaru. Bol to Rufete. Pri bližšom pohľade do jeho tváre vrásky samé hovorili o jeho zložitom osude, radostiach i trápeniach či skúsenostiach ktoré za svoj dlhý život zažil.
Na ruke mu už zostala posledná karta, zľahka pokrčené srdcové eso s odtrhnutým pravým dolným rohom. Pomalým pohybom od hrude k doske položil z pravej ruky kartu na stôl. Najskôr ľavú stranu potom pravú silno pritlačil na rozbité drevo stola a nakoniec ju pustil. V tom prudký náraz vetra rozvial karty a tie začali veselo tancovať na oblohe. Padla prvá kvapka a po nej ďalšia a ďalšia. Doznelo posledné FIS z klavíra a z okna vyzrel starý pán. Sklonil pohľad a keď uvidel od stola pomaly sa zdvíhajúcich a po etapách sa narovnávajúcich kartárov v rokoch zavrel oblok. Rufete jediný nevstal a nevydal sa do priotvorených drevených dverí ktoré akoby nabádali všetkých postupne premokajúcich okoloidúcich k vstupu dovnútra. Namiesto toho vzal do pravej ruky puzdro s gitarou a vydal sa pomalým krokom na koniec nekončiacej uličky. Kvapka po kvapke ho do nitky premáčali a z riedkych šedivých vlasou mu stekali potôčiky vody do očí akoby plakal. Miestami zakopol a padol k zemi ale vždy znova s bolestivou grimasou v skúsenosťami ošlahenej tvári vstal, otriasol sa a šiel ďalej, až nakoniec po čase dokráčal k nábrežiu. Nevnímal okolie, búšiace hromy, lietajúce blesky len pochodoval, stále rovno a stále ďalej a nezastavil sa ani na námestí pred kruhovým objazdom. Prechádzal nevšímajúc si rýchlo sa približujúce svetlá ani trúbenia áut. Postavil sa uprostred zdvihol hlavu k nebesiam a prežehnal sa. Prúdy vody mu stekali z obleku, ale on akoby o tom ani nevedel, s pre neho tak neobvyklým kľudom na duši vytiahol gitaru z puzdra a pred svojím publikom, vysokým s vetrom bojujúcim topoľom, začal hrať El Carretero. Z oblohy sa odrazu spustila na zem oslepujúca celým námestím prenikajúca žiara po ktorej akoby zázrakom nebo stíchlo.
Prišiel nový deň. Slnko pomaly vystupovalo nad hory, oblaky už nebolo vidno ani v diaľavách a z predošlej noci už zostali iba spomienky v podobe malých pri odraze slnka sa lesknúcich mlák. Na nábrežie z malej bezvýznamnej uličky vystúpili štyria podivne oblečený starci. V čiernom zahalený niesli na ramenách noblesne vyzdobenú drevenú rakvu. Pomalé, rozvážne a unavené kroky smerovali k jednému z najsmutnejšiemu miestu nábrežia, cintorínu "kráľov". Ako prechádzali bránou po stranách mohli na hroboch čítať neznáme mená, možno umelcov, utečencov či taxikárov. V tej chvíli si uvedomili jedinečnosť každého osudu, jeho nenapodobiteľnosť. Krok mali neustále ťažší až nakoniec takmer bez rýchlosti prešli k otvorenému hrobu. Do hlbín roztvorenej zeme opatrne spustili rakvu a na poslednú cestu Rufetemu pribalili symbol jeho života bledohnedú drevenú gitaru ktorá akoby sama túžila vypovedať koľko krásnych chvíľ spolu zažili a koľko hudby ich spájalo. Zdvihli oči na pomník a tam stálo: "Matilde Morales 30.1.1925 - 15.4.2003, Rufete Morales 12.2.1922 - 16.4.2003, NECH ODPOČÍVAJÚ V POKOJI..."
Komentáre